Klára bola v šoku. V podvečer soboty sedela doma a hľadela do monitora. Nechcela uveriť vlastným očiam. Motorkár jej napísal. Ten motorkár sklamaný životom, túžiaci po jej láske...
Vonku je už chladno, priam sa čudujem, že nemrzne. Nemé tvare sa potulujú po uliciach zavitý v kabátoch. Je jeseň. Kto by povedal, že oktobrové počasie môže byť takéto chladné? Namojdušu aj radnná rosa zamŕza. Hľadela som teda v miestnosti pri monitore. Niežeby som chcela, ale nemala som na výber. Priatelia šli na diskotéku kamsi, kam sa mi vôbec nechcelo. Pravdaže, volali ma, ale mne sa fakticky nechcelo...
...Tak som teda len lapela pred tým blbým monitorom sa písala som motorkárovi. "Jaktože si v sobotu večer doma?" Táto otázka ma skutočne dostala. "A kde by som mala jakože byť?". Neodpísal. No, možno odpísal, ale to moje icq sa opäť zbláznilo. Pripájalo sa a odpájalo, pripájalo, odpájalo... Na toto nemám nervy. Pravdou je, že ma tieto vady dokážu mizerne rozladiť. V každom inom prípade vypínam pc. No teraz nie! Písal mi môj motorkár. Z rýchlosťou som teda naťukala mailovú adresu. "A ty si prečo doma? Máš niečo v pláne?" Zbadala som, že i on je prihlásený. "Chcel som ísť na pizzu. Mame sa nechce, kamarát je niekde s frajerkou. Kriste, ale mám strašnú chuť na pizzu! Poď so mnou, pozývam ťa!" Tak toto ma fakt odradilo. Prednedávnom dostal správu o mojom frajerovi a bol z toho totálne mimo. Vrátil sa práve z Nemecka s túžbou po mojej osobe a moja správa ho zničila. Neverila som, že bede ešte niekedy všetko v normále. " A ako pôjdeme? Na motorke, pešibuom, alebo mám požičať koňa?" On navrhoval dve možnosti. Autom, alebo XJ600. Bola už riadna kosa, no autom som nechcela ísť. "Motorka bude fajn"
Teplomer ukazoval tri stupne. Moja cibuľková metóda sa mi osvedčila. Dvoje mohavice, dvoje rukavice, päť vrstiev tričiek, svetrov, bunda. Vedela som, že prinesie prilbu, ale napriek tomu čiapka neuškodí. Fakticky prilba nebola istá. Môj motorkár jazdil bez nej. Najmä, keď mu je niekto ukradol po tom, ako ma učil jazdiť. 130 bez prilby!!! Bože, ale som revala od vetra! Vyšla som teda pred dom. Motorkár už čakal v parku. Áno, je to on! Môj drahý motorkár! Moja nádherná mašinka. Nie je nová, ale je to moja prvá na ktorej som jazdila. Nasadila som si jeho novú prilbu, ktorú kúpil v Nemecku a prisadla si. Áno, tu som doma.
Objala som postavu predo mnou pevne, ako som len vedela. Cítila som jeho nádychy a výdychy. Toto mi chýbalo! Naozaj! Šli sme minimálne stoosemdesiat. Nevidela som síce na tachometer, ale rýchlosť už odhadnúť približne viem. Pritisla som sa bližšie a vyronila slzu. Myslela som na môjho frajera. Frajera pre budúcnosť. Plakala som, lebo som vedela, že tento pocit s ním nikdy nezažijem. Rýchlosť, noc, zima a motorkár. Ale s frajerom ma dostane do vyššej spoločnosti. Myslíte si že dnešná spoločnosť nie je rozvrstvená? Mýlite sa! On má ambície a známosti. On je partner pre zajtrajšok. Ale teraz som cítila motorkára. Môjho nádherného motorkára. Ktovie, možno aj on plakal.
Komentáre