Kde si? A ako dlho tam budeš? Kedy znova prídeš?
Dnes som stála na zastávke autobusov. Stála a čakala. Autá šli okolo bez zastavenia. Len nemé tváre robotových vodičov sa dívali na zosmutnelú tvár. Kamarát, áno navždy len kamarát, prišiel z Nemecka. Tešil sa. Na začiatku augusta odišiel do Nemecka s nádejou, že sa vráti k svojej budúcej frajerke, s ktorou mu bolo tak dobre. Posledné júnové týždne sme strávili spolu. My a motorka. Kto zráta tie dni? Tie dlhé dni bez motorky a kamaráta s nádejou? No dnes je september a po predľženej brigáde sa vrátil domov, späť so slovenskej domoviny. Naozaj sa tešil. I v ten deň keď sme sa prvýkrát videli po jeho návrate, videla som v jeho očiach radosť. Sedel ticho v kostole. V ten deň nášho znovustretnutia po dlhej, dlhej dobe som sa potešila. No súčastne sa mi rynuli slzy do očí. Ako mu mám povedať, že mám priateľa? Ako mu mám povedať, že som naňho nepočkala? Ako? Ako mu mám povedať, že je to navždy? Darovala som mu bolestivý úsmev.
No dnes som stála na zástavke a čakala na meškajúci autobus s omrznutými rukami vo vreckách. Zrazu som zočila motorkára. Vždy, keď vidím motorku, spomeniem si naňho. Na mail mi písal, že si kúpil novú výbavu. Prilbu i oblečenie. Z diaľky som mu hľadela do tváre. Bol to on. Áno. On. Šiel a díval sa na mňa. Ja na neho. V jeho tvár sa však dívala na cudzieho človeka. Taká chladná, nevravné tvár. Šiel a nič nevravel. Nezastavil, nezakýval. Pred pár dňami som mu oznámila novotu s priateľom.
Môj priateľ je preč. Ďaleko. Kde si? Drahý...
Stoj pri mne, prosím...stále...
Komentáre
Re: